JuliennaSK

Sebarozvoj, moje koníčky (šport, nechty, záhrada, kreslenie, tvorenie, …) a iné zaujímavé články pre žienky (i chlapov, ktorých zaujíma náš babský svet) :D

Divné rande alebo mamin nápadník

V sérii blogov „Divné rande“ si spomínam na rande, ktoré prebiehali divne alebo kde sa potenciálni partneri správali divne a preto sa z prvého rande stalo aj posledné rande. Pouč sa z mojich skúseností alebo prinajmenšom príjemnú zábavu! 😀 Vysoký vysokoškolák ťa pobaví aj bez slov.

Ak sa aj tebe prihodilo nejaké hororové, vtipné, či prinajmenšom prapodivné rande a chceš sa podeliť, napíš mi na kontakt@polishslovak.eu (do predmetu napíš Divné rande) a ja ho rada zverejním na svojom blogu (aj s obrázkom, ktorý nakreslím).

Bola som na rande s maminým frajerom?

Rozmýšľala, ako napísať tento blog, aby sme nevyzerali ako nejaká rodina z bulváru. Ako že dcéra sa vydala za otčima, žena zviedla zaťa a podobne. Pomyslela som si, že je to asi jedno, ukazuje sa, že život píše divné príbehy sám.

No ja som rada, že som nedopadla ako v nejakej zlej telenovele. Teda že dotyčný sa nestal mojim manželom, lebo také rodinné stretnutia by potom boli dosť divné, že môj muž nadbiehal najprv mojej mame. 😀
Uch! To znie strašne! (Tfuj! Prepáčte. 😀 )

Divné rande alebo mamin nápadník

Vysoký vysokoškolák a jeho "vtipný" kamoš ako parťák na dvojité rande. Kresba.
Jeden prehnane ukecaný a vtipný, druhý odmieta hovoriť.
Ideálna dvojica na dvojité rande! Či?

Naši sa rozviedli, keď som bola tínedžerka a mama nemala nikdy problém dať sa s niekym do reči, zoznámiť sa. Je priateľská, ukecaná, kreatívna a pomerne aktívna (výlety, prechádzky so psíkmi). Udržuje si veselú náladu a snaží sa okolie nezaťažovať svojimi problémami.

Nejako sa stalo, že sa dala na internete do reči s mladým mužom a veľmi dobre si rozumeli. Každý deň prehodili spolu zopár slov cez chat a stalo sa, že tento o polovicu mladší muž sa do mojej mami zapozeral. Mama to brala s nadhľadom, no prijala pozvanie na obed. Je to len obed a pokec.

Či nie?

Sympatický vysokoškolák jej priniesol kyticu kvetov a po obede vyznal lásku. Moja mama na to, že ehm, ok, dobre, mladý muž, milé, ale žarty bokom, pre teba som príliš stará. 😀 Poobzeraj sa po mladšej. 😉

Mladík sa však nenechal odradiť a trval na tom, že ona je pre neho tá pravá. O čom sa ju opakovane snažil presvedčiť v ďalších rozhovoroch. Tak mama asi premýšľala ako naplniť jeho osamelé srdce láskou.

Predstavujem si, ako asi mama tvorila nový recept na lásku. Jeden kus milého mladíka, jednu ženu v približne rovnakom veku, hodíme do rúry pošleme ich na rande na slepo a koláč je hotový hotovo! „Maňifik“! Skvelý recept na lásku. Akurát má nejaké nedostatky, nie je totiž dobré len tak zmiešať dve ingredience, ktoré sa k sebe nehodia…

Hrabe ti?

Keď na mňa mama vyrukovala s návrhom, že spoznala strašne milého chlapca a že by som sa s ním mohla stretnúť, mala som sladkých rozpačitých devätnásť rokov a myslela som si, že mojej mame „hrabe“. 😀 Že si robí žarty a venovala som jej pobavený výraz tváre.

Lenže ona nežartovala! Začala mi rozprávať, aký je hrozne milý a správny chlap. Len potrebuje stretnúť to správne dievča, ktoré zahrnie láskou. A ona to dopraje mne. Lebo však ona je pre neho pristará…

„WAT???“ Mama ma posiela na rande s jej nápadníkom? :O

Pozerám na ňu a nezmôžem sa na slovo, ústa mám asi otvorené dokorán. Mama má na tvári hrozne nadšený výraz (možno nás už vidí pred oltárom), ako to dobre vymyslela. Ona to už vlastne začala organizovať. Už mu o mne povedala! A on nejakosi (fakt nechápem) súhlasil, že sa so mnou stretne.

Waaaaaaaaattttttt????????????????

Toto musím predýchať, odchádzam do inej miestnosti. Mama cupitá za mnou a nadšene rozpráva, ako to všetko už premyslela, že by sme mohli ísť spolu vo štvorici. On zoberie kamoša a ja niekoho, aby to nebolo divné (sorry, mami, posielaš ma na rande s tvojim nápadníkom, čo môže byť divnejšie?), lebo sa vôbec nepoznáme. Že sme mladí a mladí si predsa rozumejú. Bude zábava. Uvidím, aký je super!

Spracovala ma. Moja mama dokáže presvedčiť hada lietať, takže na tom nie je nič čudné. Rozmýšľala som teda, ktorú kamošku zoberiem. Ktorá je dosť šialená v „poho“, aby sa takého niečoho zúčastnila?

Lucia!

Volám Lucii a hovorím jej, čo mama na mňa ušila. „To je také trápneee!!! Idem do toho!“ A nasledoval smiech. Uch. Lucia nikdy nebrala nič príliš vážne. Je za každú prču.

Mama mi ukázala mladíkovu fotku. Môj typ to nebol, ale nebol ani škaredý, a ako mama poznamenala, „je vysoký a vzdelaný!“ (Chlap musí byť vysoký, inak to nie je chlap, počúvala som od malička. Obe jej dcéry nakoniec skončili s nízkymi chlapmi ale mama je spokojná. Asi už z tej predstavy vyrástla. 😀 )

Deň rande naslepo vo štvorici

Vôbec sa mi tam nechcelo ísť. Je to ako cesta do neznáma. Vôbec neviem, čo ma tam čaká. Čo ak sa mu nebudem páčiť alebo si nebudeme mať čo povedať? S kamoškou sme sa zhodli, že zájdeme na biliard, že to uvoľní atmosféru. Pri hre sa vždy dobre baví, nie? (Nie!)

Pekne som sa upravila ale nepreháňala som to, nechcela som vyzerať ako zúfalé dievča, ktorému mama hľadá frajera. Bola jar a bolo ešte chladno. Obula som si moje nové krásne čižmičky, z ktorých som bola ešte stále „na vetvy“. Boli krásne, pohodlné, teplé a robili mi pekné lýtka. 😉

Aj počasie je proti

Počasie ako na potvoru práve dostalo PMS. Chvíľu pražilo slnko, chvíľu zamračené, náhle zima, potom zrazu vetrisko, ktoré sa nevedelo rozhodnúť, ktorým smerom má fúkať a tak skúšalo nastriedačku všetky smery, a s radosťou sa striedalo s náhlymi krátkymi lejakmi.

Tieto nálady počasie menilo celý deň a niekedy malo aj všetky naraz. Nechcelo sa mi vystrčiť ani nos z domu a nieto ešte ísť na nejaké trápne rande na slepo. Nevymyslela som ale nič, ako sa tomu vyhnúť a tak som mrzutá vyšla z domu.

Stretli sme sa pred biliardom. Vysoký baculatý vysokoškolák a jeho vlasatý nie tak vysoký kamarát. Vlasy mal dlhé možno do pása a zakrývali mu tvár. Privítali sme sa a zostalo ticho. Stáli sme tam na chodníku pred biliardom v centre Bratislavy a obzerali sa dookola. Na seba sme sa nepozerali. To by bolo trápne, že? Pubertiaci. 😀 Stáli sme tam ticho, nikto nič nevravel. Len jeho vlasatý kamarát mi občas venoval šibalský úsmev.

Na našu stránku PolishSlovak nám poskytla rozhovor Poľka,
ktorá prednáša poľský jazyk na Univerzite Komenského v Bratislave.

  • Ako sa jej žije na Slovensku? Obľúbené slovenské jedlo?
  • Akí sú Slováci študenti a ako im ide poľština?
  • Ako trávi voľný čas?
  • Ktoré miesta v Poľsku sa oplatí navštíviť a prečo? 🙂

A mnoho iného zaujímavého sa dozviete v našom rozhovore
kliknutím na obrázok, na ktorom je pani lektorka

Mgr. Magdalena Zakrzewska-Verdugo, Ph.D.

H i CH sa v poľštine čítajú rovnako.
Naopak pre Poliaka je ťažké rozoznať rozdiel v slovenčine,
preto chudobný a hudobný, chlad a hlad,

pre neho znejú rovnako.
Téme sa bližšie povenujeme už čoskoro.

Náš prvý rozhovor! Jééééj! 🙂

Bože, Lucia, kde si???

Dúfala som, že kamoška príde čoskoro, lebo som sa cítila, fakt, fakt že trápne. Vtedy mi pípla SMS. Kamoška bude meškať. Tak dvadsať minutiek…

Uh, dvadsať minút trápneho tichého postávania na chodníku. Ako to dám? Nemôžem začať rozhovor, veď ja o nich nič neviem a navyše som hanblivá. (Prinajmenšom vtedy som ešte bola.) Čo ak poviem niečo a strápnim sa?

Skúsila som „small talk“ o počasí a dostalo sa mi súhlasného prikývnutia od vlasáča ale „pán vysoký vysokoškolák“ vyzeral ako by mal paralýzu tváre a pozeral kamsi do neznáma. Rozhodne bol duchom neprítomný. Celý čas ako sme čakali na moju kamošku, nevydal ani zvuk ani obraz. Očný kontakt so mnou? Čo je to? Pozeral stále kamsi do diaľky. (Zjavne tam nechcel byť.)

Vlasatý kamoš sa snažil nejako zachrániť situáciu a tak na mňa robil opičky. Hádzal grimasy, no nič nepovedal.

Pomooooc, teleportujte ma odtiaľto!

Bola som z toho nesvoja. Snažila som sa na „vlasáča“ nepozerať. Aby to nevyzeralo umelo, tak som si najprv obzerala ulicu, potom som niečo hľadala v kabelke, potom som niečo hľadala v mobile, potom som si napravovala bundu a zase hľadala niečo v kabelke, obzerala si ulicu, mobil… a tak stále dookola. V hlave preklínala kamošku, ktorá nás nakoniec nechala čakať 40 minút!!!

No, konečne!

Kamoška dobehla dychčiac s jazykom takmer na chodníku. Jej dáždnik dostal cestou zjavne v tomto šialenom počasí zabrať. Reku, sorrky, trochu meškám. Trochu??? Nechala si ma napospať tichej tyranii dobrých 40 minút! Mala som chuť ju kopnúť. Na druhej strane som bola rada, že je konečne tu. 😀

Šli sme teda do herne. Čudná štvorica, ktorá vyzerala, že je, aj nie je spolu. Ostatní návštevníci si nas prešli skúmavým pohľadom. Vyzeralo to tak, že som prišla len s kamoškou a chalani zvlášť. Vysoký vysokoškolák mal celý čas ten paralyzovaný výraz tváre a nič nehovoril. Len tam tak stál. Jeho kamoš sa zrazu rozhovoril. Začal vtipkovať, že nás natrie v gulečníku, vyzeral, že sa teší na hru.

Mám okno, kto šiel k baru a objednal herný stôl. Ale zrazu sme sa „hrali“ gulečník. Vysoký vysokoškolák bol stále ticho. Stále žiadny výraz na tvári. Ba nie! Počas hry som postrehla, že keď nebol na rade, tak sa občas tváril ako by musel na veľkú ale nikde žiadne wécko. Ako keď strašne zvierate polky, aby niečo neutieklo.

Autista

Stále mlčal a stále mal taký neprítomný pohľad. Ako autista. Kamoška Lucia občas na mňa hádzala také udivené pohľady, že čo je to za „týpka“. Mohla som jej len vrátiť rovnaký pohľad, bo fakt som sa s takým správaním ešte nestretla. On bol úplne drevený. Hral nezaujate. Žiadna emócia.

Za to vlasatý „týpek“ behal okolo gulečníkového stolu ako psík, ktorý čaká, že mu niekto hodí loptičku. Ten bol vo vytržení z hry. Stále vtipkoval a bol úplným opakom jeho „dreveného“ kamaráta. Kamoške liezol riadne na nervy.

Naivne som si myslela, že práve Lucia by mohla takúto situáciu zachrániť, nejako spojiť partiu cudzích ľudí a rozkomunikovať nás. No stačil mi jediný pohľad na ňu a vedela som, že sa o to ani nepokúsi. Pozrela sa na mňa pohľadom „to sú stratené prípady, zbavme sa ich čím skôr“. No jo! Súhlasím, že chcem z tejto situácie preč. Ale ako? Aby to nebolo divné. Boli sme v herni sotva pár minút.

Jeden drink a padám

Povedala som si, že dáme si jeden drink a potom sa s chlapcami rozlúčime. Lucia bola stále otrávenejšia a nakazila sa náladou vysokého vysokoškoláka, úplne sa odmlčala a z tváre sa jej stratil akýkoľvek výraz. V tejto chvíli som si vravela, nielen že som „na rande“ s niekym, kto nemá ani páru o tom, že tu som, ale… Ale! Asi som práve stratila kamošku! Takú bez života som ju nikdy predtým nevidela. Strašná atmosféra.

Čím otrávenejšie kamoška vyzerala, tým viac sa s ňou snažil vlasatý roztancovaný týpek vtipkovať. Ale ups. Šiel na to dosť zle. Jeho vtípky ju nebavili, mala chuť ho udrieť tágom po hlave, nech radšej ztíchne.

Keď sa zdvihla, že ide na záchod, bola som presvedčená, že tajne zdrhne a už sa nevráti (navyše vymaže moje číslo z mobilu, zablokuje ma na Facebooku a v škole si odo mňa odsadne).

Keď si odskočila, hra sa prerušila, pochopiteľne. Vysoký vysokoškolák sa s funením zosunul na stoličku a pozeral kamsi do steny. Na tvári sa mu začala črtať emócia. :O Ale zase šlo asi len o zvierač. :-/

Vtipný či trápny

Vlasáč sa teraz preorientoval na mňa a začal mi dávať komplimenty ale takým čudným spôsobom, že to skôr vyznelo ako urážka. Niečo o peknom zadku a vlasoch. Nepamätám si, čo presne povedal, len to, že som rozmýšľala, či ma práve pochválil alebo urazil, lebo tieto časti tela prirovnával k veciam, ktoré mi fakt nedávali zmysel. Polky ako balóny? Niečo také. O čo mu šlo?

Prečo musí byť stále tak hrozne vtipný? Aaaaaaaaaaaa. Až prehnane? Jediný, kto sa smeje, je on sám a tak hurónsky, že sa ostatní ľudia v herni i barman občas na neho zahľadia. Robil zo seba hrozného blázna. 😀

Ja som už dávno vedela, že vysoký vysokoškolák nemá nielen že o mňa záujem ale ani len o toto stretnutie. Už som pochopila, že ho mama do toho nejako zmanipulovala. Vravela som, že ona i hada donúti presvedčí lietať.

Bože, ona neutiekla! Och…

Kamoška sa vrátila späť z „wécka“ a zahlásila, že sa necíti dobre a že „hroooozne“ nerada ale musí nás opustiť. Vlasáč sa toho chytil, začal ju ľutovať a či nechce odprevadiť domov, keď jej je tak zle. Myslel to dobre. Videla som ako s ňou cuklo. Poďakovala sa, že to zvládne. Pospí si trochu v MHD, býva totiž ďaleko od centra, ale ona je zvyknutá a bude v poho.

Geniálne! Keď ide ona, idem aj ja! Konečne! Pred vchodom do biliardu sme sa rozlúčili s kamoškou. Poďakovala som chlapcom za stretnutie a chcela sa rozlúčiť. Hahaaa… Vlasáč namietol, že ma odprevadia na zastávku električky. Sú predsa džentlmeni. Vysoký vysokoškolák neprotestoval. Vlastne nijako nezareagoval. Nebola som nadšená, že ma odprevadia, necítila som sa v ich spoločnosti dobre.

Na zastávku Most SNP to bolo pomerne ďaleko z malej mestskej uličky, kde bol biliard. Neviem, prečo som nenavrhla radšej ísť na zastávku na Hviezdoslavovo, boli by sme tam skôr. Netuším. 😀 Do tej časti mesta som vtedy chodila zriedka, takže ako zvykom šup ho späť na Most SNP, teda na zastávku električiek.

>>> Päť jazykov lásky <<<

NAJKNIHA O VZŤAHOCH!

Táto kniha sa ku mne dostala, keď môj vzťah prechádzal veľkou krízou.

  • Podarilo sa jej môj vzťah zachrániť? A čo som zistila o sebe a partnerovi?
  • Máš pocit, že tvoj partner hovorí inou rečou?
  • Alebo že ty hovoríš jasne, ale on je nechápavá osoba?
  • Potrebuješ vzťahového tlmočníka?
  • Ale žiadne psychologické keci a dlhé poučky?
  • Aký je môj a Filipov jazyk lásky? 😀 Si zvedavá?

Potom si prečítaj moju ÚPRIMNÚ RECENZIU tejto knihy – KLIK!

Cesta na zastávku s retardom

Už som spomínala, že počasie malo PMS, a teraz prišiel nejaký hormonálny vietor, ktorý sa krútil všetkými smermi. Do toho mierne kropilo. Bojovala som s dáždnikom, teda vlastne s vetrom, dáždnik prehrával a ja s ním. Nakoniec som to vzdala a dáždnik radšej schovala. Bol to len mierny dáždik a o chvíľu som doma, čo tam potom, že mi zmokne môj vymodelovaný účes. Rande dopadlo fiaskom a už nepotrebujem na nikoho robiť dojem. 😀

Celú cestu na zastávku vysoký vysokoškolák nepovedal ani slovo. Aké prekvapujúce, že?! Iróniu bokom, jeho vlasatý kamoš mlel piate cez deviate, strašne sa smial, kombinoval vtipy s rôznymi historkami a komplimentami/posmechom (zase som to nevedela identifikovať) na ženy. A po celý čas si hopkal.

Bol v dobrej nálade a kecal a kecal. A začal mi podkladať nohu pod moje a vždy keď som zakopla, tak sa zasmial. Urobil to niekoľkokrát. Začala som sa báť, že spadnem a zraním sa. Čo sú to za sprosté fórky, nemáme päť rokov predsa! Vysoký vysokoškolák sa na neho škaredo pozrel. :O A on s tým prestal.

Keď sme prišli na zastávku, už nepršalo, len ten strašný vetrisko, ktorý mi šľahal vlastne vlasy do tváre. Oči mi z neho slzili. Strašne som sa tešila, keď už budem v električke. V teple a preč od týchto dvoch. Stáli sme na zastávke a čakali na môj spoj. Vlasáč stále vtipkoval a zrazu cítim úder do nohy. What the…? Potom do druhej. Vlasáč vtipkuje a zo žartu mi okopáva moje nové krásne čižmičky!!! Grrrrrrrr!!!!! Nechápala som. :O Jebe mu? Je normálny?

„Prestaň do nej kopať, správaj sa slušne!“

Zaznelo niekde z výšin. Skoro som prehltla jazyk. Oči nahor. Vysoký vysokoškolák prehovoril! :O Vlasáč ma prestal okopávať.

On… on… vie hovoriť!? Stála som tam ako omámená. Zrazu mal normálny výraz v tvári a ospravedlnil sa za správanie kamaráta. Nezmohla som sa ani na slovo.

Vtedy prišla električka. Stále začudovaná, že vysoký vysokoškolák je schopný reči, som nastúpila a myslím, že som sa stále s údivom na tvári s nimi rozlúčila. Zakývala som im a zmätene som si sadla.

Hlavou mi vírili otázky. Prečo celý čas nič nepovedal? Myslela som, že je odmeraný namyslený chuj som bola taká nezaujímavá, že som mu nestála ani za slovo. Chvíľu som aj zvažovala, či nemá nejaký psychický problém či rečovú vadu. No na záver stretnutia ukázal, že vie rozprávať a že má určité zásady slušnosti k ženám.

Zrazu som ho videla v inom svetle. Tichý, neškodný. No určite nie pre mňa. Unudila by som sa. Nohy som ešte cítila dokopané, čižmičky boli zablatené od okopávania. Grrrr!!! S tou dvojicou už radšej žiadne ďalšie stretnutie!

Keď som prišla domov, mama ma hneď bežala privítať a bola zvedavá ako to dopadlo. Poskakovala veselo okolo mňa, kým som zo seba skladala zmoknutý kabát a odkladala dáždnik na vysušenie.

„No tááák, nenapínaj ma.“

Zasypala ma množstvom zvedavých otázok a ja som rozmýšľala, ako to čo najpresnejšie a najstručnejšie zhodnotiť, zatiaľ čo som si obzerala moje (chúďatká) zablatené čižmičky.

„To bolo najhoršie rande, aké som kedy zažila!“ Vyhrkla som mrzuto. Mama bola prekvapená. Tak som jej hneď povedala, že pán vysoký vysokoškolák celý čas nepovedal ani slovo a jeho prijebaný ADHD kamarát do mňa šťuchal ručne, slovne, podkopával mi nohy, skrátka že sa správal ako odtrhnutý z reťaze.

Zobrala som mame vietor z plachiet. Hlasno prehltla a pobrala sa do kuchyne pripraviť niečo na večeru. V ten večer už na mňa radšej neprehovorila.

Dovetok

Vysoký vysokoškolák neprestal dobíjať srdce mojej mamy a nakoniec si ju získal. Niekoľko rokov mali spolu krásny vzťah, precestovali kus Slovenska, pochodili kilometre lesov so psíkmi, navštívili mnoho festivalov a iných kultúrnych podujatí.

Ja som si k nemu vzťah nikdy nenašla, hoci som s nimi pár výletov, piknikov absolvovala. So mnou skrátka nekomunikoval a keď áno, tak sa hral na môjho fotra, čo ma vytáčalo a bolo aj smiešne, keďže jedného (biologického) už mám a medzi nami boli len dva alebo tri roky rozdiel.

Keď som sa s mamou priečila v názoroch, vysoký vysokoškolák do toho s obľubou vstúpil, zásadne stranil mame (pochopiteľné 😀 ) a mňa sa snažil vychovávať. Akože poslúchaj svoju mamu, si dieťa a podobne. Nekecám! Asi pochopíte, že cestu do môjho srdca si nikdy nenašiel a že dodnes spomínam na neho s mierne horkou chuťou na jazyku. 😀 Dnes už s mamou netvoria pár ale zostali dobrými kamarátmi.

Keď som mame spomínala, že píšem tento blog, zasmiala sa a potvrdila, že ani s ňou spočiatku veľmi nekomunikoval. On je totiž taký praktik, je starostlivý ale rozhodne nie komunikatívny. 😀

Spätne si myslím, že vlasatý kamarát sa snažil byť tak prehnane vtipný, aby zachránil tú čudnú situáciu, to divné neprítomné správanie jeho kamaráta. Akurát sa mu to akosi vymklo z rúk. Alebo z nôh? :O

Poučenie

  • Nechoď na rande, ktoré ti dohodí mama. Tým duplom ak ten chlapík chce vlastne ju. 😀
  • A nenechaj sa okopávať. Hlavne krásne nové čižmičky! Ja som bola tak zaskočená, že som nevedela ako zareagovať. Okopávanie si totiž pamätám naposledy zo základnej školy (keď mi tak spolužiak prejavoval zamilovanosť). Možno jeho vývoj skončil niekde tam. Mala som ho vyťahať za tie jeho vlasiská, asi. 😀

Dúfam, že som ťa dobre pobavila. Na ďalšie moje divné rande sa môžeš tešiť už budúci pondelok pod názvom Divné rande alebo poď do tmavej uličky.

Všetky moje zážitky so zvláštnymi rande si môžeš prečítať tu:

>>> Divné rande (všetky blogy) <<<

A odteraz ma nájdeš už aj na Facebooku!

>>> JuliennaSk <<<

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *